Požiar, rozdelenie požiarov

Požiar sa definuje ako nežiaduce horenie, ktoré spôsobuje spoločnosti materiálne škody a straty na životoch ľudí a zvierat.

Pri každom požiari sa vyskytujú nesledujúce základné chemické a fyzikálne javy:

• chemická reakcia horenia
• vznik a prenos tepla
• vznik a šírenie produktov horenia
• výmena plynov

Priestor, v ktorom prebieha požiar a jeho základné a následné javy sa člení na tri navzájom súvisiace pásma , ktoré na seba plynulo nadväzujú:

Pásmo horenia je časť priestoru, v ktorom prebieha bezprostredná príprava horľavých materiálov na horenie /splyňovanie, rozklad/. Plameň predstavuje oblak plynov a pár, na povrchu ktorého prebieha samotné horenie.

Pri každom požiari vzniká veľké množstvo tepla, ktorého časť sa vracia do pásma horenia (zohrieva povrch horľavých látok) a druhá časť tepla sa šíri do okolia, ktoré sa nazýva pásmo tepelných účinkov.

Za pásmo zadymenia označujeme tú časť priestoru v blízkosti pásma požiaru, ktorá je zaplnená dymom v koncentrácii nebezpečnej zdraviu ľudí. Okrem zdraviu škodlivých účinkov dymu hodnotíme dym aj z hľadiska viditeľnosti, podľa ktorej sa hustota zadymenia delí: veľká (menej ako 3m), stredná (3-6m) a malá (viac ako 6m). Hustota zadymenia podmieňuje plynulosť protipožiarnych a záchranných akcií a výrazne môže ovplyvniť aj život a činnosť okolitého obyvateľstva.

Požiar prírodný je požiar, ktorý vznikol z akéhokoľvek zdroja v prírodnom prostredí. Analýzy prírodných požiarov poukazuje na skutočnosť, že pre ich vznik denne vzniká množstvo podmienok. Jedným z najzávažnejších druhov prírodných požiarov sú požiare lesné. Ich vznik je spojený s niekoľkými základnými parametrami, medzi ktoré patrí okrem samotného zdroja požiaru najmä meteorologická situácia charakterizovaná vzdušnou vlhkosťou, silou a smerom vetra.

Lesné požiare rozdeľujeme na:

• podzemné
• nadzemné
• korunové
• kombinované

Požiar korunový sa šíri po korunách stromov. Najnebezpečnejší je v ihličnatých lesoch, kde je veľa živice.

Podzemný požiar sa šíri obvykle sieťou korenných ciest. Veľmi dobré podmienky má v rašeliniskách a ihličnatých lesných porastoch. Požiar je to prakticky bezplamenný, keď pri ňom tlejú vrstvy rašelinísk, lesnej podstielky a koreňov pod povrchom zeme. Ak hrúbka podstielky dosahuje 7 – 20 cm a je dostatočne suchá, môže vzniknúť po uhasení nadzemného požiaru sekundárny podzemný požiar.

Rýchlosť podzemného požiaru je niekoľko metrov za deň ale je ťažko určiť jeho smer a hĺbku preniknutia pod povrch zeme. Nezriedka pri podzemných požiaroch prepadajú stromy pod ktorými prehoreli korene.

Nadzemné požiare sa šíria nad povrchom zeme väčšinou po trávnatých porastoch spadnutom listí, ihličí alebo po iných horľavých lesných materiáloch, tvoriacich požiarne mosty medzi stromami.

Požiare v prírodnom prostredí podľa štatistických údajov vznikajú prevažne z tzv. nízkych požiarov trávnatých porastoch. Tieto požiare vznikajú z nezákonného vypaľovania  suchých trávnatých porastov, kde sa plocha vypaľovaného priestoru  môže kedykoľvek rýchlo šíriť ktorýmkoľvek  smerom v závislosti od smeru vetra.

Pri veľkých plošných požiaroch lesa sa nad horiacim priestorom vytvára mikroklíma požiaru, v ktorej teplý vzduch stúpa hore a vytvára konvektívny stĺp. Pri požiaroch na 20ha sa môžu teplé prúdy z požiaroviska dostať do vyšších vrstiev atmosféry a spôsobiť prúdenie vzduchu o sile víchrice. Sila prúdenia vzduchu môže takto prenášať požiar na miesta vzdialené 100 aj viac metrov.

Prírodné požiare, ktorých najčastejším variantom sú lesné požiare sa začínajú horením pôdneho pokrytia. Najprv vzniká prízemný požiar, ktorý za určitých podmienok (nízke koruny, druh dreva) prechádza do korunného požiaru. Korunové požiare predstavujú nebezpečný druh lesného požiaru, lebo v určitej fáze rozvoja požiaru je rýchlosť lineárneho šírenia požiaru v jeho korunovej časti vyššia ako v prízemnej. Uvedený jav zvyšuje potrebu zásahových síl, vynucuje použiť špeciálne metódy hasenia a celkove komplikuje  protipožiarny zásah.

Prírodné požiare najčastejšie vznikajú po dlhodobom suchom počasí alebo po extrémnych teplotách, kedy ich iniciátorom môžu byť prírodné sily ale i ľudský činiteľ. Z prírodných síl ide najčastejšie o blesky a krátkodobé miestne búrky. Najčastejším ľudským činiteľom sú nedisciplinovaní turisti a iné osoby, pričom sa nedá vylúčiť ani úmyselné založenie požiaru.

Prírodný požiar v podobe lesného požiaru je nutné čo najskôr – všetkými prostriedkami ešte v začiatkoch uhasiť. V opačnom prípade môže dôjsť k jeho rýchlemu rozrastaniu, kedy čelo požiaru sa mení na mnohokilometrový front s nepravidelnými kontúrami a nebezpečnými výbežkami. Rýchlosť lineárneho šírenia lesného požiaru, výška jeho plameňov ako aj jeho rýchly plošný rozmach robia z týchto požiarov desivý prírodný živel, ktorý ničí všetky materiálne hodnoty a môže vážne ohroziť aj ľudské životy.

Pri hasení lesných požiarov je potrebné postupne vykonať nasledovné úlohy:

• lokalizovať požiar
• dohášať lokálne ohniska vo vnútri lokalizovanej plochy požiaru
• ochraňovať okolie požiaroviska proti možnému rozšíreniu sa na okolie 

Zvyčajne sa pri hasení lesných požiarov používajú jednoduché hasiace prostriedky, ktoré sú dostupné v lesnom prostredí a dá sa s nimi ľahko manipulovať. Pri požiaroch, kde je možný dojazd požiarnej techniky sa používa na likvidáciu voda. Ak je terén ťažko dostupný, dá sa využiť letecká technika za použitia Bambi vakov.

Pri praktickej činnosti lesného personálu je dobré mať na zreteli, že v prípade pohotového konania sa malý požiar dá zlikvidovať veľmi rýchlo, a to za použitia malého počtu požiarnikov. Ak včas nezabránime tomu, aby sa z malého požiaru stal rozsiahly lesný požiar, potom musíme pri jeho likvidácii počítať s veľkým nasadením síl, vrátane zriadenia štábu hasenia.

Pri hasení prírodných požiarov sa najčastejšie používa spôsob hasenia založený na ochladzovaní. Ako najrozšírenejší hasiaci prostriedok sa používa voda, vodná hmla, prípadne voda s Pyrocoolom /0,4%/, ktorý zvyšuje zmáčacie vlastnosti vody a chladiaci účinok.

Podľa výmeny plynov delíme požiare na:

požiare vonkajšie, pri ktorých proces horenia prebieha na otvorenom priestore, kde sú dobré podmienky tak pre prívod okysličovadla ako aj pre odvod produktov horenia,

požiare vnútorné, pri ktorých proces horenia prebieha vo vnútri objektov, kde vo väčšine prípadov dochádza k premiešavaniu vzduchu potrebného pre vývoj požiaru s produktmi horenia, respektíve k nazhromažďovaniu produktov horenia.

Podľa typu zdroja iniciácie a charakteru horenia rozlišujeme tieto základné spôsoby iniciácie procesu horenia:

1. vzplanutie – iniciácia vonkajším zdrojom (iskra),

2. zapálenie – iniciácia vonkajším zdrojom (plameň),

3. vznietenie – iniciácia vonkajším tepelným zdrojom (horúci povrch),

4. samovznietenie – iniciácia vnútornými fyzikálnochemickými pochodmi v horľavej látke samotnej,

Priebeh požiaru:

• iniciácia požiaru,
• rozvoj požiaru,
• plné rozvinutie požiaru,
• prerušenie procesu horenia.

Požiar, ktorý vznikol pôsobením prírodných síl môže mať tieto príčiny:

• blesky,
• slnečné lúče,
• vulkanická činnosť.

Aby horenie mohlo nastať, musia byť zabezpečené tieto tri podmienky:

• horľavá látka – látka, ktorá v podmienkach požiaru horí a pri chemických reakciách uvoľňujú teplo a svetlo.
• oxidačný prostriedok (kyslík)
• zdroj zapálenia (plameň, iskra,...)

Hasiace látky sa rozdeľujú podľa dvoch základných znakov – podľa skupenstva a podľa mechanizmu prerušenia procesu horenia. Podľa skupenstva sa rozdeľujú na:

• voda alebo voda so zmáčadlami (na báze polymérov s anorg. zlúčen – Hydrex),
• pena (chemická a vzduchová - ako penotvorné látky sa používajú proteínové a syntetické prísady),
• interné plyny (oxid uhličitý, dusík, argon, zmes plynov – Intergen),
• hasiace prášky (najčastejšie hydrouhličitan sodný, síran draselný a fosforečnan amónny),
• halogénové uhľovodíky (halony, freóny)

Podľa mechanizmu prerušenia horenia delíme hasiace látky na:

• látky s chladiacim účinkom ochladzujúce zónu reakcie alebo horiacu látku (musí mať veľké výparné a merné teplo a schopnosť rýchlo sa rozširovať po povrchu horiacich látok),
• látky s dusiacim účinkom, zamedzujúce prístup vzdušnému kyslíku, znižujúce podiel kyslíka v zmesi alebo zrieďujúc horľavé látky,
• látky s antikatalytickým účinkom pre spomaľovanie chemických reakcií. Podstata spočíva vo vháňaní hasiacej látky do pásma horenia, pričom dochádza k rozkladu tejto látky,
• látky so stenovým (izolujúcim) účinkom pre oddelenie zóny chemických reakcií od horiacej látky. Podstata je v izolácii pásma horenia od vzduchu alebo horiacej látky. Na izoláciu sa používa pena.

Zdroj: Riešenie krízových situácií 1 – prírodných

           prof. Ing. Pavel Poledňák, PhD.